ŽIVOT MI ZACHRÁNIL ÚSMEV

            Antoine de Saint Exupéry (1900-1944), francúzsky spisovateľ, počas vojny bojoval proti španielskym fašistom ako pilot. Raz padol do zajatia. Zavreli ho do väzenia a z opovržlivého pohľadu dozorcov a ich tvrdého zaobchádzania nadobudol istotu, že ho čoskoro popravia.
            Napísal: „Bol som si istý, že ma idú zabiť. Bol som nervózny a rozrušený. Šmátral som po vreckách, či tam nemám nejaké cigarety, ktoré ušli pozornosti mojich dozorcov. Jednu som našiel.
            Ale pretože sa mi triasli ruky, ledva som si ju vložil medzi pery. Nemal som však zápalky. Pozrel som sa na mreže, na môjho španielskeho dozorcu. Jeho oči sa so mnou nestretli. Napokon, prečo aj? Prečo by sa mal zaujímať o mňa, veď som bol preňho mŕtvolou!
            Zakričal som na neho: „Nemáte oheň, por favor?!“ Pozrel na mňa, pokrčil ramenami a podišiel mi zapáliť cigaretu. Keď sa priblížil a škrtol zápalkou, jeho oči nechtiac spočinuli na mne.
            V tom okamihu som sa usmial. Neviem, prečo som to urobil. Možno to bolo z nervozity, možno preto, že keď k niekomu prídete veľmi blízko, je ťažké neusmiať sa. V každom prípade – usmial som sa.
            A v tom okamihu akoby nejaká iskra preskočila vzdialenosť medzi nami. Medzi našimi srdcami, medzi dvoma ľudskými dušami. Viem, že on to nechcel... Ale môj úsmev preskočil cez mreže a vyvolal úsmev aj na jeho perách.
            Zapálil mi cigaretu, ale neodišiel. Ostal pri mne. Díval sa mi priamo do očí a usmieval sa. Aj ja som sa stále usmieval, ale už som si uvedomoval: „To nie je iba obyčajný väzenský dozorca. To je človek!“ Zdalo sa mi, že jeho pohľad nadobudol iný rozmer.
            „Máš deti?“ opýtal sa. „Áno, tu, tu, tu...“ a vyberal som náprsnú tašku a nervózne som hľadal fotky svojej rodiny. On tiež vybral svoje fotky a začal mi rozprávať o svojich plánoch a nádejach.
            Moje oči zaliali slzy. Povedal som mu, že sa bojím, že už nikdy neuvidím svoju rodinu, že nikdy neuvidím, ako rastú moje deti. Aj jeho oči sa naplnili slzami.
            A zrazu, bez jediného slova odomkol celu a potichu ma vyviedol von. Von z väzenia a potom bočnými cestami cez mesto. A tam, na okraji mesta, ma pustil. Potom sa bez slova otočil a kráčal späť.“
            Exupéry končí svoj príbeh slovami: „Môj život zachránil jediný úsmev cez mreže...“